Work Text:
Inigh sa udýchaný oprel o strom. Šerom prikrytý les sa mu od únavy rozlieval pred očami.
„Táto hra ma už prestáva baviť!“ zamrmlal si ticho pre seba. Inak mal hry Inigh veľmi rád. Najmä tie, ktoré boli trochu nebezpečné a poskytovali dávku napätia, takú potrebnú pre jeho dobrodružnú povahu. No táto hra, do ktorej bol nedobrovoľne vtiahnutý, sa mu prestala pozdávať, lebo aj naňho, Inigha, povestného hazardného hráča, to bolo trochu príliš pikantné. Mal dať na rady svojho strýka Modefa, ktorý ho každé ráno dôrazne varoval pred hazardnými hrami.
Darmo mu Modef rozprával stále dookola, že jeho otca aj matku zabili práve hazardné hry… Inigh na to vždy iba mykol plecami a začal mrmlať čosi o dedičnosti dominantných čŕt povahy. Modefove zalamovanie rukami nevnímal a radšej sa vytrácal z domu von, do Školy mágie a čarov, kam ho strýko zapísal. Teda… do Školy išiel oficiálne, no málokedy tam aj dorazil. Väčšinou jeho nohy, akosi podvedome a bezmyšlienkovite naberali kurz do Pneuderu, mestskej časti preslávenej verejnými domami a hazardnými herňami. On tam išiel za tým druhým.
V Pneuderu bol už dobre známou postavou. Bol výborným hráčom (povesť, ktorá sa o ňom šírila, mu odháňala mnoho ľahkozískateľnej koristi), ovládal všetky legálne aj nelegálne hry. Do tajomstva hazardu a hier ho už ako malého chlapca zasvätil jeho otec, najvýznamnejšia postava v dejinách hazardných hier. Inighovi išla hra rozhodne lepšie ako čarovanie. A práve čarodejníka z neho chcel maf jeho strýko Modef, ktorý ho vychovával od smrti rodičov. Zomreli, keď mal desať rokov – za veľmi záhadných okolností. Inigh na nich spomína ako na dobrých ľudí, ktorých nemá význam oplakávať, lebo tým ich na tento svet nevráti. Občas si na otca s vďakou spomenie, vždy keď ho nejaká finta, ktorú sa od neho naučil, zachráni pred stratou majetku. Školu navštevoval veľmi sporadicky, no aj tak vzhľadom na to, koľko času v nej strávil, dosahoval celkom dobré výsledky. S týmto názorom však rozhodne nesúhlasil Modef a Inighovi učitelia.
Nemôžeš mať všetko…, hodnotil touto myšlienkou dané okolnosti Inigh. A práve teraz, keď sa tak unavene opieral o strom, chcel mať jedinú vec na svete. Pokoj od tých troch, čo po ňom išli.
O Gustínskom dome kolovali všelijaké povesti, že tam pri hre podvádzajú, že tam hrajú nečisté sily, že tam nikto nikdy nevyhral, a že keď aj vyhral, nikdy to neprežil. Gustínsky dom bol vsadený do malebnej prírody mimo mesta na križovatke ciest, ktoré vedú z Gononského lesa a Močaristých plání. Treba podotknúť, že tá malebná príroda vo dne, sa v noci premieňa na desivé miesto. Cestami z Gononského lesa a Močaristých plání prichádzajú postavy veľmi diskutabilného pôvodu. Jednoducho, Gustínsky dom mal tú najhoršiu povesť, aká sa dala kedy získať a v súvislosti s poverami, ktorými je opradený, je tým najposlednejším miestom, kde by sa slušný občan chcel po zotmení nachádzať. Inigh urobil dve chyby: povestiam neveril a v Gustínskom dome ostal hlboko do noci. Ani tieto dve chyby by však neboli až také závažné, nebyť toho, že sa Inigh dopustil aj svojej najväčšej chyby v živote. Dovolil si v Gustínskom dome vyhrať a to nevyhrať hocijako, ale tak, že obral všetkých prítomných o všetko čo mali, a krčmár sa navyše u Inigha zadĺžil na päťdesiatri rokov splátok.
***
Takže on, Inigh, sa podujal na najväčšiu výhru desaťročia a oni, z Gustínskeho domu, sa ho naopak podujali zabiť.
Pravidlo niečo za niečo Inigh uznával, i keď treba pripustiť, že v tomto prípade mu úzkostlivé lipnutie na nejakých pravidlách pripadalo chorobné. Zjavne s ním nesúhlasili traja odporní a na Inighov vkus príliš mohutní zabijaci, ktorí mali tú odpudzujúcu vlastnosť, že v tom ich maličkom mozgu sa momentálne nenachádzala žiadna iná túžba. Iba Inigha dostať. V tejto ich obľúbenej činnosti, ktorú sa rozhodli svedomito vykonať, sa im Inigh urputne snažil zabrániť. Akonáhle opustil stíchnutý Gustínsky dom s plnými vreckami výhry a objala ho tma, začal mať nejasné podozrenie. Toto podozrenie ešte zosilnelo, keď na zadnom dvore hostinca vrzli dvere, ozvali sa ťažké kroky a potom so zacvendžaním padlo na zem čosi, o čom sa Inigh oprávnene domnieval, že je to štyridsať palcov dlhý meč.
V nasledujúcej sekunde už Inigh odušu uháňal smerom, o ktorom sa domnieval, že je ten najsprávnejší, smerom ku Gononskému lesu. V tejto samovražednej činnosti zotrval do chvíle, kým nedospel k presvedčeniu, že práve umiera na roztrhnutie pľúc. Odovzdane sa oprel o prvý strom, ktorý nahmatal a opätovne skonštatoval, že táto hra ho už prestáva baviť. Unavene sa zviezol na zem a usiloval sa lapiť dych. Rozhliadal sa po okolí. Počas behu totiž nemal príležitosť podrobnejšie sledovať, kam vlastne uteká. Nech sa akokoľvek snažil, tma mu zakrývala všetky podrobnosti, o ktorých Inigh aj tak pochyboval, že vôbec v tomto lese existujú. Videl iba nejasné siluety stromov, až zarážajúco si podobné.
„To by som teda rád vedel, kde to v zadku vlastne som!“ Inighova veta bola odovzdane povedaná a odovzdane aj v tichu Gononského lesa zanikla.
„Si presne v strede Gaudiarskeho kráľovstva.“
Hlas, ktorý sa ozval tesne pri Inighovom uchu, ho strašne vydesil, jednak aj preto, že sa veľmi podobal na hlas Inighovho učiteľa levitačnej mágie, no najmä preto, že sám, opustený v tmavom Gononskom lese, od nikoho žiadnu odpoveď neočakával. Najmä nie takú, ktorá mu bola hlasom (o ktorom by aj ten najväčší lichotník povedal, že má minimálne cez tisíc rokov) pošepkaná do ucha zo vzdialenosti menšej, ako vzdialenosť dvoch očí (predpokladá sa, že sú na jednej hlave).
Inigh zdesene vyskočil, podvedome okolo seba vytvoril ochranné magické pole a postavil sa do útočno-obranného postoja. Teda aspoň do niečoho, čo ho vzdialene pripomínalo.
„Hm… pán je čarodejník,“ pokračoval posmešne zachrípnutý hlas ďalej.
Inigh prikývol, snažil sa tváriť čo najzastrašujúcejšie. Asi sa mu to nie veľmi darilo, lebo hlas ironicky pokračoval:
„A, ako vidím, pán je všemocný čarodejník…“
Inighovi nezostávalo nič iné iba zasa prikývnuť. Vonkoncom sa mu nepáčilo, že iniciatíva v tomto rozhovore ide akosi mimo neho, no zatiaľ vôbec nevedel, ako to zmeniť. Pre istotu dvojnásobne zvýšil intenzitu ochranného poľa. Ako ju zvýšiť mnohonásobne, to už nevedel, lebo keď to v Škole preberali, práve vyhrával v pokeri vo svojej najobľúbenejšej herni v Pneuderu. Namodro sa lesknúce magické pole očividne neurobilo žiadny dojem. Hlas sa chrapľavo zachechtal a vzápätí na to sa ozval zvuk, ktorý až priveľmi pripomínal nádych na kýchnutie.
„Prepáčte mi to,“ vyhŕkol hlas rýchlo a potom kýchol.
Inigha ovial závan vzduchu plného kvapôčiek, ktorý len tak mimochodom odvial jeho všetkému odolávajúce ochranné magické pole. Hlas sa začal ospravedlňovať, akoby niekde na návšteve pri kýchnutí prevrhol vázu so slamienkami, a teraz ich chcel narýchlo dostať späť, no nedarí sa mu to. Okolo Inigha sa začali chaoticky objavovať a miznúť malé namodralé plochy. Inigh si ani nevedel predstaviť moc kúzla, ktoré takéto pohrávanie sa s magickým poľom umožňuje. Modrej plochy stále pribúdalo. Inigh mal pocit, že ho niekto zaživa zamurováva. Tento pocit sa mu nedarilo ničím zahnať. Z ničoho nič sa naokolo zablyslo a Inigh stál v presnom strede prekrásneho, mohutného magického poľa.
„Ďakujem, že ste mi ho opravili.“
Inigh sa usiloval, aby jeho hlas niesol nádych vďačnosti a nenútenosti.
***
„Tak teda, ja už musím ísť a ešte raz díky za to pole a za radu, ako sa odtiaľto dostať,“ dodal Inigh konverzačným tónom a rozmýšľal, ako zistiť smer, ktorý by ho vyviedol z Gononského lesa.
Keď na nič neprišiel, dospel k názoru, že hocijaký smer je lepší, ako ešte sekundu robiť spoločnosť tisícročnému hlasu. Vykročil. Teda… pôvodne bol odhodlaný vykročiť. No zdvihnutou nohou narazil na stenu ochranného poľa. Každé slušne vychované pole sa pohybovalo so svojím majiteľom. To pole, ktoré obklopovalo Inigha, bolo buď veľmi tvrdohlavé, alebo sa jeho majiteľ ešte nepohol. Asi to druhé.
„Kamže, kam, pán čarodejník,“ ozval sa hlas, ktorý sa asi vyžíval v tom, že mohol niekoho naľakať tým, že sa mu pravidelne z ničoho nič ozýval dva palce od ucha.
„Hovorte mi Inigh,“ povedal Inigh a hodil konverzačný úsmev niekde dookola.
„Hovorte mi Tenthes, pán ča… pán Inigh,“ povedal hlas a usmial sa na Inigha.
Inigh mu úsmev vrátil do neurčitá a cítil, že v ňom stúpa nervozita. Aj preto, že bol vydaný napospas tisícročnému hlasu, a aj preto, že čím dlhšie tu postávali a oddávali sa relatívne priateľskej konverzácii, tým bližšie boli tí traja zabijaci. Navyše nevidel, na koho by svojimi magickými schopnosťami mohol prípadne zaútočiť.
Hlas akoby vycítil príčinu jeho rastúcej nervozity, sa z ničoho nič zhmotnil. Inigh si v prvej chvíli, keď videl ako sa pred ním zjavuje postava, pomyslel, že uvidieť majiteľa tisícročného hlasu na vlastné oči nebude zasa až taká veľká výhra, no bol príjemne prekvapený.
Stál pred ním zachovalé vyzerajúci starček, oblečený do čohosi nedefinovateľného, ale na pohľad pekného a honosného. Biele vlasy splývali s bielou bradou, ktorú mal pri kolenách rovno zastrihnutú. Bol mierne zhrbený a opieral sa o vysokú drevenú palicu. Čo Inigha najviac potešilo na starčekovom zjave bolo to, že meria asi päť stôp, pričom Inigh niečo vyše šiestich. Avšak prísny pohľad starcových očí, ktorý sa doňho zabodával, mu z hlavy vytĺkol všetky myšlienky, čo len trochu pripomínajúce rebelantstvo. Chvíľu si očami vymieňali neviditeľné blesky (starčekova sila pohľadu ich skoro zviditeľňovala), Inigh sa vzdorovito držal, no po chvíľke sa už-už chcel vzdať. Vtedy použil svoju obľúbenú fintu.
Vždy, keď potreboval posilniť svoju volu, predstavil si, že práve hrá najťažšiu hru akú pozná, Lomatheé, a dostal veľmi zlé karty. Vsadil celý svoj majetok. Predstava takejto situácie ho vždy naštve a vtedy sa celá jeho bytosť totálne, ale naozaj totálne zatne (Inigh pritom nevedomky využíva magické prasily, ktoré jemu a jeho otcovi vždy pomohli vyhrať). A tak sa aj teraz Inigh ponoril do tejto predstavy a začal Tenthesa spaľovať pohľadom. Starček zneistel, zamrvil sa, začal nervózne ohmatávať svoju palicu, až nakoniec odovzdane sklopil oči. Inighovi sa rozľahol na perách víťazoslávny úsmev, prvý po dvoch hodinách. Tenthes sa po chvíli spamätal a povedal:
„Prvýkrát po bezmála päťsto rokoch ma niekto prinútil odvrátiť pohľad. Máš, teda ak mi, Inigh, dovolíš ti tykať, veľké predpoklady stať sa vynikajúcim čarodejníkom. Skrýva sa v tebe obrovská sila, len sa musíš naučiť ju používať,“ pokračoval po chvíľke Tenthes.
„To budem radšej najlepším hráčom,“ zamrmlal si pre seba Inigh Tenthes, ktorému vek evidentne išiel k dúhu, to začul.
„Dobre som počul, že chceš byť najlepším hráčom?“ spýtal sa.
„Dá sa povedať, že k tomu nemám ďaleko,“ vyhlásil hrdo Inigh. Na Tenthesových perách sa usídlil najposmešnejší úškrn, aký kedy Inigh videl. A videl ich na perách svojich učiteľov mágie už dosť.
„To by si najprv musel vyhrať nado mnou. A až potom by si mohol byt najlepším hazardným hráčom na svete.“
Sebavedomie, zaznievajúce z Tenthesových slov, zavislo vo vzduchu, lietalo im okolo hláv, až sa nakoniec hrdo rozplynulo v lese. Pre Inigha to neznamenalo nič iné, ako výzvu. Vyceril zuby, ako to robil vždy, keď sa chystal do nejakej hry a vytiahol z nepremokavého vrecúška svoj najväčší poklad: karty, ktoré zdedil po otcovi. Keď Tenthes zbadal balíček, začal sa chvieť hráčskou vášňou. Inigh išiel do hry úplne bezstarostne. Bol presvedčený, že vstupuje na domovskú pôdu. Už sa tešil, ako tej pomerne sympatickej vykopávke dá príučku. Až tak bezstarostne by hrať nešiel, keby tušil, že Tenthes bol sedemsto rokov jedným z najobávanejších hazardných hráčov v Gaudiarskom kráľovstve. Inigh sa už dostal, podobne ako Tenthes do hráčskej horúčky, a tak zabudol na tých troch zabijakov, ktorí po ňom šli. Tenthes luskol prstami. Vtedy sa stalo strašne veľa vecí naraz. Nielenže bolo zrazu okolo svetlo ako vo dne, ale sa aj odnikiaľ objavil malý hráčsky stolík a dve pohodlné kreslá. Vedľa každého kresla sa vznášala misa s ovocím a občerstvením. Tenthes mlčky ponúkol Inighovi kreslo, sám sa usadil oproti nemu a siahol po čaši s vínom. Inigh najprv neveriacky ohmatal kreslo a až potom, keď sa presvedčil, že je urobené z poctivej sobej kože, sa doň so slastným povzdychom zvalil.
Až teraz pocítil, ako sa mu po tom vražednom behu chvejú nohy. Jemne položil karty na stôl a prstami po ňom prešiel. Bol z mahagónu a ako znaleckým okom posúdil, neboli v ňom zabudované žiadne skrýše, ktoré by napomáhali zákernej hre. Spokojne sa oprel a siahol po obrovskom strapci hrozna. Vyriekol formulu a urobil prudký pohyb rukou. Naschvál si nevšímal Tenthesov pobavený pohľad a s kľudom dokončil kúzlo na zisťovanie jedu a drog. Tieto a ďalšie užitočné veci sa v Škole poriadne naučil (ako aj napríklad zistenie, či protihráčovi pri hre nepomáha mágia). To, že ich tak precízne ovládal, prebudilo v jeho učiteľoch márnu nádej, že si vstúpi do svedomia a začne sa poriadne učiť.
Teraz sa presvedčil, že Tenthes nehodlá svoje hráčske umenie podporiť mágiou. Ako ho starček ubezpečil, bolo by to pod jeho úroveň.
Vzájomne sa dohodli na poctivej hre. Obaja sa tešili na nastávajúci hráčsky súboj a každý z nich bol pevne presvedčený o svojom víťazstve. Inigh v očakávaní uchopil karty a skúsené ich začal miešať. Zdalo sa, akoby mu v rukách ožili. Rozbehli sa v rôznych formáciách po stole a vracali sa mu do rúk len preto, aby mohli opäť vyraziť na stôl v ešte úžasnejšom tvare ako predtým. Inigh s úsmevom v kútiku oka pozoroval, ako prekvapene sa Tenthes zatváril.
Starčekovi sa do očí vkradla úcta, začal konečne brať svojho protihráča vážne. Inigh ukázal síce pekné kúsky, no svoje najlepšie si ešte ponechal v zálohe. Mlčky domiešal a podal karty Tenthesovi, aby sa mohol s nimi pred hrou „zoznámiť“, ako tomu hovoria profesionálni hráči. Aby sa Tenthes nemusel naťahovať do prostriedka stola, luskol, a karty mu skočili do dlane. Inigh uznanlivo nad týmto kúskom kývol hlavou, čo vyvolalo v Tenthesovej tvári roztopašný úsmev. Nesmie sa nechať predsa tým sopliakom, čo by mu mohol byť pra-pra-pravnukom, zahanbiť… Medzitým, ako rozmýšľal, mu karty v rukách doslova lietali. Na chvíľku zarazene ustrnuli – to vtedy, keď sa Tenthes dostal v myšlienkach k tomu vnukovi. Po chvíľke demonštrácie šikovnosti začal Tenthes rozdávať. Inigh sledoval, aký zvláštny počet kariet dostal. Jeho vybrúsená kombinačná pamäť začala horúčkovité pracovať aby zistila, akú hru to vôbec idú hrať. Nechcel sa jednoducho opýtať, veď by tým ukázal svoju neschopnosť. Hneď na začiatku. Preto vyčkával, čo bude ďalej. Keď Tenthes vytvoril čudné kôpky, zdanlivo bezcieľne porozhadzované po stole a začal sa tváriť, že ide hrať, Inigh nevydržal a povedal:
„Veľmi zvláštny začiatok pre Rukuldu.“
Tenthes naňho nechápavo pozrel a odvetil:
„Toto nieje Rulda, či ako si to nazval. Toto je Oferal.“
Inigh mu nechápavý pohľad vrátil. Začali sa chvíľu dohadovať, každý zo seba súkal mená rôznych hier, no ani jedno sa nezhodovalo. Už to vyzeralo katastrofálne, čo sa odrážalo aj na ich skrúšených tvárach. A pritom sa tak tešili na to, ako si zmerajú sily! Inigh, a ako sa zdalo aj Tenthes, sa nadýchli, aby vyriekli posledný názov hry, ktorú poznali. Chvíľu čakali, akoby ponúkali jeden druhého, kto to má povedať skôr. Inigh sa rozhodol. Privrel oči, skrčil sa, akoby očakával úder. Tenthes si zúrivo pohládzal bradu. A vtedy obaja naraz povedali: „Lomatheé!“
Povedali to síce každý s iným prízvukom, ale to bolo vtedy jedno. Inigh pocítil strašnú radosť a mal chuť Tenthesa objať. Predsa len našli jednu hru, ktorú poznajú obaja. Už nič nestojí v ceste súboju, kde pôjde o česť! Tenthes sa usmial, až odhalil snehobiele zuby, ktoré mali určite dvojtisícročnú záruku. Inigh uchopil karty a začal ich miešať spôsobom, ktorý poznal iba jeho otec a on. Predvádzal Tenthesovi úžasné divadlo, kde sa karty pohybovali tak rýchlo, že sa zdanlivo zlievali do jednej kompaktnej farebnej masy. Z kariet vytvorený had sa ovíjal okolo Inigha, akoby ho chcel zaškrtiť. Potom sa premenil na obrovského vtáka, ktorý sedel Inighovi na zápästí a chystal sa vzlietnuť. Inigh sa opájal radosťou z hry a svojou zručnosťou. Hra Lomatheé bola tou najťažšou, akú poznal. Mala pikantnú príchuť dobrodružstva, v ktorom do samotného konca hry nie je jasné, kto je víťaz. Je to hra, kde treba minimum šťastia a maximum šikovnosti. Hra, ktorá hráčov do seba pohlcovala, ktorá riadila ich osudy, ktorá vyzdvihovala zručných a schopných a potápala začiatočníkov a smoliarov. Hra, v ktorej sa hazardom dalo získať v priebehu sekundy všetko, ale kde sa v tej istej sekunde dalo aj všetko stratiť. Hra všetkých hier, hazard všetkých hazardov…
Inigh sa dostal do toho správneho tranzu a odkryl aj posledné zdroje svojej šikovnosti. Každou chvíľou miešania vyrážal Tenthesovi dych. Konečne rozdal. Pozrel sa na karty. Nie najlepšie, ale ani nie najhoršie… Pohľadom sa zavŕtal do Tenthesovej tváre a snažil sa z nej vyčítať, aké má karty. Ako správny hráč nepohol Tenthes ani svalom na tvári. Začalo sa to.
Karty striedavo lietali na stôl, striedavo boli váhavo ukladané. Tejto hre sa Inigh s otcom najviac venoval. Poznal mnoho fínt, ktoré ho často zachránili aj z toho najhoršieho. Práve bol čas na jednu z nich. Inigh premyslene vytiahol do útoku. Tenthes ho šikovne odrazil. O chvíľku sa obaja dostali do takého varu, že si nevšímali nič okrem hracieho stolíka, kariet a, samozrejme, protihráča.
Ako svetlom prilákané nočné móry sa zrazu na okraji ožiareného kruhu objavili zabijaci z Gustinskeho domu. Spočiatku nechápavo hľadeli na scénu, ktorá sa im objavila pred očami. Uprostred tmavého lesa je fliačik svetla, kde je postavený stolík, za ním sedia dvaja muži odušu hrajúci karty. Z očí im svietilo čisté šialenstvo. Vyrážali zo seba čudné zvuky, bojové výkriky a robili vo vzduchu zvláštne gestá. Nechápali, čo to má znamenať, no ich mozgy na chápanie ani stavané neboli. A tak vykročili s jedinou myšlienkou – zabiť jedného z tých hráčov, pretože tak im to nakázal šéf. Inigh ich zbadal, až keď boli vzdialení iba na pár krokov. Tranzom zastrený rozum mu nezareagoval tak, ako by mal a preto len Tenthesovi povedal tónom, akoby oznamoval počasie:
„Budeme musieť končiť, títo ma prišli zabiť.“ Tenthes rovnako zasiahnutý tranzom, nechcel vonkoncom skončiť hru, ktorá sa iba rozbiehala. A tak iba mimochodom mávol rukou za seba a vyslovil príšerné slovo. Traja zabijaci z Gustínskeho domu sa premenili na horúci popol. Inigh skonštatoval, že je zachránený a potiahol si ďalšiu kartu. Žiadna eufória, žiadna radosť kvôli tomu, že sa zbavil svojich vrahov, prebehlo to len akosi na okraji jeho vedomia. Naplno ho pútala Lomatheé.
Žiadna gradácia deja, žiadne napätie, to bolo teraz niekde inde. Och, božská Lomatheé! To magické slovo rozochvievalo jeho srdce, na vlne Lomatheé pracoval i jeho mozog. Kombinoval, robil zastieracie manévre, odhaľoval protivníkove zastieracie manévre a hlavne, vyhrával! Vedel, že to v Lomatheé nič neznamená, no dávalo mu to veľké šance. Lomatheé!
Rozhodol sa zaútočiť a definitívne Tenthesa rozdrviť. Nastal čas na záverečnú otcovu fintu. Na tú najdokonalejšiu, ktorú, aj keď sa to zdalo nemožné, Inigh ešte vylepšil. Udrel nečakane ako orol z výšin, bleskovo ako naštvaná kobra a smrtonosné ako zlý drak. Tenthes bol na lopatkách! Porazil ho! Porazil ho v Lomatheé!
V návale radosti mávol rukou a okolo zazneli mohutné fanfáry. Postavil sa, vystrel k nebu ruky a obklopený žiarou čakal na korunováciu za najlepšieho hazardného hráča na svete. Tenthesa mrzelo že prehral, vedel však, že prehral v čestnom boji. A tak vstal a priateľsky natiahol ruku k Inighovi. Keď mu ju mladík vrúcne stisol, povedal slová, ktoré spečatili ich priateľstvo:
„Uznávam, že si najlepší hráč na svete.“
Strýko Modef sa nestihol čudovať, podobne ako ani Inighovi učitelia. Modef vedel, že Inigh prestal chodiť do Pneuderu, ale vedel aj to, že do Školy ešte stále pravidelne nechodí. Učitelia sa čudovali, že Inigh bol napriek tomu v mágii čoraz lepší, až v priebehu roka predbehol aj tých najlepších žiakov Školy. Nevedeli, ako sa mohol dostať k takému učiteľovi, ktorý by s ním toto za ten rok dokázal.
Nikto z nich totiž netušil, že Inigh v Gononskom lese, uprostred rozvalín pradávnej ríše Gaudiar získal vďaka hazardu najlepšieho učiteľa a najmä priateľa, akého kedy svet poznal…